November
Mesiac november sa nám akosi prirodzene spája so smrťou a s miestami posledného odpočinku. Je to nielen sviatkom spomienky na tých ktorých už na tomto svete nestretneme ale aj poslednými prejavmi života v prírode okolo nás
More ticha
Je noc. Slnečné lúče sa už dávno rozlúčili so všetkým živím, už dávno povedali „ Dovidenia, zajtra sa uvidíme znova.“ A už dávno prekĺzli do zabudnutia. Všetko spí aj starý cintorín konča dediny upadol do ríše snov. Spí ticho, nehlučne, nechce zobudiť tých ktorý sladko odpočívajú v jeho zemi. Tých, ktorý často krát s námahou i útrapami zveľaďovali a skrášľovali svoj život. A tých ktorý s materinskou či otcovskou láskou vychovávali svoje deti pre budúce ciele. A kde títo všetci sú? Pominuli sa? Tu hneď pod starým rozpadnutým krížom bliká malá sviečka a svoje slabé svetlo rozhadzuje po okolí. Všade je ticho. Len vosk na sviečke škvrčí, topí sa, leje sa na zem, ona sa stále zmenšuje a zmenšuje a návrat do pôvodnej veľkosti, nejestvuje. I slabý vánok si občas na tieto miesta zaletí, popreletuje si pomedzi staré náhrobky, zaspieva zosnulým requiem a ľahko pohladí vysokú trávu, ktorá divoko rastie a ovíja sa ako tmavý had okolo dažďom zotretých epitafov na rozpadajúcich sa rozvetraných, vetrom ošľahaných a mrazom popukaných vykrivených náhrobných dosiek.. A vtedy začnú trávy ľahko šelestiť a šelest sa prenesie do tichého spevu ktorý je smutný a dojímavý, vháňajúci slzy do tváre. Pieseň o kráse, sláve a veľkých hrdinstvách. No netrvá dlho, vetrík sa ľahko znesie do výšky, preženie sa okolo hrobárovho domu a zamieri k vysokým topoľom ktoré sta temne tiene stoja pri cintoríne. Zľahka vletí do zeleného mora listov, popreháňa sa v korune, zhodí pár malých konárikov a odletí preč, ide povedať svoje posolstvo celému svetu. Na cintorín padá tma a ticho, len dohárajúca sviečka s posledných síl bliká. Aj mesiac občas vykukne spoza tmavého oblaku a svojím mdlým svetlom osvetlí tú temravu a tíšinu pod sebou. No nevydrží dlho dívať sa a cintorín sa znova ponorí do temnoty. Len tráva a listy topoľov podchvíľou prerušujú tíšinu,, no i tieto zvuky po chvíli prestanú a utíchnu. A ani sviečka škvrčaním vosku neruší tento pokoj, už dávno zhasla. Na cintorín padá tma a ticho, iba tmavé tiene preletia cez toto pole ticha ako zlé myšlienky. Je noc…
johnny :: 29. 09. 2008 :: Príroda ::
Aký sa z teba vykľul poet,tichá voda brehy myje a bystrá ich kreše.Atmosféra miesta spomienok a stratených ilúzií ako je cintorín je jednoducho nezameniteľná,doprajme mŕtvim ich odpočinok,zaslúžia si ho,veď dlhé desaťročia museli byť figúrkami v hre zvanej život.